„Taký pocit už nikdy nezažijem, ako v novembri ´89. Preplnený Václavák, kde ľudia kričali: Kamila, Kamila! Plakala som a nemohla som prehovoriť, no bolo to nádherné. Nasledovala rehabilitácia, návrat do televízie“, zaspomínala si pred piatimi rokmi prvá hlásateľka novovzniknutých Televíznych novín v Európe KAMILA MOUČKOVÁ (+92) – v jej byte v centre Prahy, kde v novembri aj poslednýkrát vydýchla. Napriek tomu, že ju august ´68 pripravil o 21 rokov života, nepôsobila zatrpknuto. „Som pozitívny človek a vždy som všetko brala z tej lepšej stránky“, dodala počas dlhého rozhovoru, z ktorého vám ponúkame doteraz nezverejnenú časť.
SENIOR MAGAZÍN: Môžete sa spomienkami vrátiť dvadsať rokov dozadu, keď ste v televízii ohlásili inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa?
– V ten prelomový deň, 21. augusta 1968, som v televízii nemala službu. Zobudil ma kamarát Jirko Dienstbier a Mirka Števičková s tým, že sme obsadení… Následne ma oslovil šéfredaktor Televíznych novín, či by som o tom neinformovala. Keď sa naši vrátili z Moskvy, dostali sme okamžitý zákaz vysielať, a tak sme prešli do ilegality. V televízii som potom dostala hodinovú výpoveď za to, že vysielam proti sovietskej okupácii. Nikdy nezabudnem na tú chvíľu, keď v živom vysielaní za mnou stáli dvaja sovietski vojaci a so samopalmi mi búchali do rebier. No a potom prišlo tých strašných 21 rokov, jednoducho „spadla klec“, a ja som nemohla umývať ani schody… Napokon som desať rokov lepila igelitové vrecká, kde som si celkom zničila chrbticu. A keď som podpísala Chartu 77, spustilo sa sledovanie a výsluchy boli u mňa na dennom poriadku.
SENIOR MAGAZÍN: V tom období ste napísali otvorený list Gustávovi Husákovi. To chcelo určite riadnu odvahu…
– To bolo v období, keď Chartistov stĺkli v lese a nechali ich tam ležať v mraze. Stále som vymýšľala pomstu, no mne by v tom čase nikto nič nepublikoval. Tak som kúpila v papiernictve tubu a tam som dala štátne vyznamenanie od generála Ludvíka Svobodu a všetky medaily, ktoré som dostala, a poslala som ich aj s prostým listom na hrad. Nedostalo sa mi však odpovede, ani žiadnej odozvy…
SENIOR MAGAZÍN: Keď sa rozdeľovalo Československo, na ktorej strane ste boli?
– Bola som za, lebo som si všimla, že Slováci sa cítili, ako keby boli pod nejakým protektorátom. Vtedy sme dokonca na seba s Vaškom Havlom kričali, lebo on bol proti rozdeleniu… Hovorila som mu – nechaj ich, nech si to skúsia, aj tak sa raz stretneme v Európskej únii, čo sa aj stalo. Ja som vôbec prvá vyslovila aj myšlienku, že Havel by bol dobrým prezidentom. Keď sa ním napokon stal, povedala som mu, že treba rozpustiť komunistickú stranu, lebo tí „hajzlíci“ nalezú všade. Vtedy na to zareagoval, že to by nebol žiaden demokrat. Uplynulo desať rokov a dal mi za pravdu.
SENIOR MAGAZÍN: Ku komunistom sa z pochopiteľných dôvodov vyjadrujete kriticky, ale komunistom bol aj váš prvý manžel a otec – novinár Vilém Nový…
– Otec zakladal rok pred mojím narodením v roku 1927 na Českomoravskej vysočine komunistickú stranu a keď prišli nacisti, emigroval do Anglicka a odtiaľ pod svojím menom vysielal z BBC, preto mamičku zavreli, hoci bola vždy apolitická. Keď sa vrátil, spolupracoval na Košickom vládnom programe, stal sa krajským tajomníkom KSČ v Ostrave, a potom išiel do vysokých funkcií. Z Anglicka si priviedol novú ženu a s mamičkou sa rozviedol. Tá nezomrela na koncentrák v Ravensbrücku, ale „na otecka“… No a vyvrcholilo to na jar v 68. roku, keď som mu išla gratulovať k narodeninám a dostala som od neho po prvýkrát v živote pár faciek za Pražskú jar a študenta filozofie Jana Palacha, ktorý sa na protest proti režimu upálil. To ma tak naštvalo, že sme spolu neprehovorili dlhých 18 rokov. Keď bol ale už chorý, volal ma aj s vnúčatami do nemocnice, kde sme sa napokon udobrili, potom zomrel…
SENIOR MAGAZÍN: Váš život bol však celý veľmi pestrý…
– Áno, aj môj partnerský život. Prvým manželom bol herec Miloš Willig, vtedajšia hviezda Horáckeho divadla, kde som pôsobila. S ním mám najstaršiu dcéru Kateřinu. No keď sa presťahovalo divadlo do Prahy, už som sa aj po troch rokoch rozvádzala. Tam totiž do môjho života vstúpil medik Josef Moučka, ktorého som si napokon vzala a mám s ním mladšiu Barboru a Ondřeja. Po desiatich rokoch odišiel zasa odo mňa on, lebo si nahovoril slečnu, ktorá nám strážila naše deti. Vrátil mi to, čo som spravila prvému manželovi, ktorému som veľmi ublížila. Po troch rokoch, kedy som bola celkom sama, prišiel herec Jirka Zahajský, s ktorým ma zoznámila vtedajšia kamarátka Jiřina Švorcová. Bývala u mňa rok, keď ju opustil kamarát a nemala kde bývať. Bola to skvelá žena, no bohužiaľ, komunistická strana ju celkom zblbla. Keď odo mňa odchádzala, prosila ma, či by som dočasne u seba neubytovala mladého herca, ktorý k nim prišiel do divadla. No a on mi tu potom zostal 31 rokov…
SENIOR MAGAZÍN: Vašou ďalšou kamarátkou bola Jana Brejchová, ktorá vám však po rozchode s Jaromírom Hanzlíkom prebrala vášho osudového partnera a ešte vás aj obrala o vašu milovanú chalupu…
– Dokážem odpúšťať, ale na Janu mám dodnes ťažké srdce, napriek tomu, že v súčasnosti bojuje s ťažkým Parkinsonom… Keď odišiel Zahajský k nej, mala som ešte asi dva roky ťažké depresie, dokonca som uvažovala nad samovraždou….
SENIOR MAGAZÍN: Máte vo svojich deťoch, vnúčatách a pravnúčatách pokračovateľov?
– Mladšia Barbora chcela robiť žurnalistiku, no neprijali ju. Staršiu Kateřinu som poslala po maturite kvôli jazyku do Anglicka. Ani ona nemohla kvôli mne študovať, promovala v Anglicku ako 40ročná. Tam sa vydala, porodila dve dievčatká, no skoro ovdovela. Po 90. roku si spravila vysokú školu aj v Prahe a žije striedavo tu a v Anglicku. Ondřej je v podstate bez vzdelania, našťastie je šikovný a zručný a robí správcu budov na ambasáde vo Viedni, predtým bol v Bonne.
SENIOR MAGAZÍN: Zostali vám ešte nejaké kamarátky?
– Mám veľa kamarátov. S Vierou Čáslavskou (v roku 2016 prehrala boj s rakovinou) a Martou Kubišovou sme ako také tri sudičky zo 68. roku. Držíme spolu dodnes, i keď musím doživotne brať antidepresíva. Ja ale nerada nič nerobím a občas som ešte neposlušná… (smiech) Píšem fejtóny, vyšli mi štyri knihy…
SENIOR MAGAZÍN: Aký máte vzťah k Rusom po okupácii, ktorá vám zmenila život na dlhých 21 rokov? Už ste im odpustili?
– Na to sa ma ani nepýtajte! A keď vidím, čo tam stvára ten trpaslík, prepadne ma vždy zlosť. Myslela som si, že 68. rok sa v tej podobe už nikdy nemôže zopakovať – že by nejaká veľmoc prekročila hranice druhého štátu, a pozrite sa na Ukrajinu… Tá rozpínavosť je strašná! Bojím sa toho.
SENIOR MAGAZÍN: Napriek všetkému, čím ste si v živote prešli, máte vzhľad a postavu, ktorú by vám mohla závidieť nejedna tridsiatnička… Je to dar od Boha, alebo nám niečo tajíte?
– Je to genetika. Aj moja mamička dlho vyzerala mlado, a aj po návrate z koncentráku to bola stále krásna žena…
SENIOR MAGAZÍN: Navštívili ste bývalé ZSSR po revolúcii?
– Čo by som tam robila?! Viete, keď sa ma nejaká Ruska spýta v Prahe, kde je Václavské námestie, vyhodia sa mi vyrážky…Vzápätí si vždy poviem – čo blbneš, veď to dievča za nič nemôže, ale vo mne je to ako v koze… Také bezprávie na mierumilovnom národe, ktoré spravili, mi príde strašné. Ja som sa nejako zašprajcovala, nemôžem na to zabudnúť. Dokážem odpúšťať, ale toto nikdy! Inak som stará spokojná žena. Mladým prajem, že žijú v demokratickej a slobodnej zemi. Ja som zažila nástup fašizmu, mala som jedenásť rokov, keď prišli nacisti. Po 45. roku sme si trocha vydýchli, no jazdili sme na Trať mládeže a nepoznali sme, čo je to tanečná… Potom prišiel 48. rok, 50. roky, kde komunisti nielen zatvárali, ale vraždili vlastných, a to trvalo až do 68. roku. Po prvýkrát som si vydýchla v demokracii, v slobodnej zemi. Som šťastná, že som sa toho dožila, že môžem hovoriť, čo chcem, a môžem žiť aspoň na staré kolená.
