Milí čitatelia, musím sa priznať, že s EŇOU VACVALOVOU sa poznám už od mojich 24 rokov a to je teda pekne dlhý čas. Spoznal som ju ešte ako mladučkú novinárku v časopise Kamarát, sympatickú babu s dvomi zapletenými vrkočmi. Eňa z Kamaráta odišla do Slovenského rozhlasu a ja som nastúpil na jej miesto. Často som zo žartu vravel, že ja som Eňa Vacvalová… Enina životná dráha bola úžasne pestrá, hoci nie vždy jednoduchá. Preto sa dnes budeme spolu baviť – o živote!
SENIOR MAGAZÍN: Čo ťa vie v živote najviac rozosmiať a naopak, naštvať?
– Často ma vie rozosmiať a – naštvať, to isté! Ono to v živote tak chodí, ruka v ruke. Napríklad, raz som prichytila jednu staršiu pani, ako do nášho kontajneru na plasty natláča plastové fľaše zo svojej igelitky. Dosť ma to naštvalo, tak som sa jej opýtala, či nemá svoj kontajner?! A ona mi povedala: „Šak jasná vec, že nemám, inak by som nesypala do vášho, né?!“ Či som chcela, či nie, musela som sa smiať…
SENIOR MAGAZÍN: Riadiš sa nejakým mottom?
– Moje motto znie: „Len sa neriaď žiadnym mottom… nebudeš sa čudovať potom!“ Tú druhú časť pripojil a „dorýmoval“ môj dobrý kamarát, ktorý spadol zo strechy pri montovaní satelitu a zlomil si nohu! Celý život sa riadil mottom: „Nikdy sa nevzdávaj, neexistuje nič, čo by si nedokázal urobiť sám!“
SENIOR MAGAZÍN: Najväčšie šťastie v tvojom živote?
– Ja tú predponu „naj“ nemám rada! V okamihu, ako niečo takto pomenujem, si uvedomím, že to vlastne nie je pravda… že existuje ešte iné „naj“, ešte väčšie „naj“… a v súvislosti so šťastím by som do toho nešla vôbec! Nechcem sa rúhať, ale ja to NAJväčšie šťastie ani nepotrebujem. Stačia mi tie menšie, nenápadnejšie… každodenné!
SENIOR MAGAZÍN: Čo ti dáva v živote silu znovu sa postaviť a ísť?
– Tak teraz budem asi patetická, ale je to jednoznačne – láska! „Všeho druhu“, ako sa hovorí! Mám za sebou už zopár neľahkých chvíľ, životných situácií, očakávaných i prekvapivých, ale keď sa nad nimi zamyslím s odstupom času, podarilo sa mi ich zvládnuť relatívne so cťou jedine vďaka láske! Keď z môjho života odchádzala moja milovaná mama, a nebolo to ľahké, ani bezbolestné odchádzanie, bola to moja láska k nej, a láska mojich najbližších ku mne, ktorá mi nedovolila vzdať sa priskoro, alebo stratiť vieru, že bude zase lepšie…
SENIOR MAGAZÍN: Spomínaš si často na svojich rodičov?
– Áno, veľmi často! V podstate denne, a to nepreháňam. Už ich bohužiaľ nemám, ale boli takí úžasní, že ma skrátka každý deň prekvapí nejaký malý moment, ktorý mi ich pripomenie. Nemusím sedieť pri sviečke, ani nad albumom s fotografiami… stačí, že vidím, ako za oknom leje a hneď mi príde na um mamina veta: „Ale cariavgá z tých čatorní!“ A teraz uhádni, čo to znamená?! (smiech) Takto si ja uchovávam spomienky… v tomto prípade na mamu, a aj na tisovské nárečie! A čo sa týka mojich bratov, mala som ich troch, ale dvaja zomreli ešte pred mojím narodením. A toho tretieho chvalabohu stále mám, a veľmi milujem!
SENIOR MAGAZÍN: Kedy si si prvý raz uvedomila, že aj ty raz budeš stará? Ako si to vtedy vnímala?
– Neviem to takto definovať, že kedy?! Ono to prichádza postupne, a je na každom z nás, ako sa s tým popasujeme, vyrovnáme?! Pre mňa bolo a je v tomto „súboji“ stále to najdôležitejšie, že nie som v tom sama, že starnem po boku tých, ktorých milujem, a ktorým nemusím nijako dokazovať, že som ešte stále vo forme. Najmä nie navonok, teda všelijakým „liftami“, na tele i na duši.
SENIOR MAGAZÍN: Už vieš, ako konkrétne budeš tráviť tvoje seniorské časy?
– Veď ja ich už trávim… pred pár dňami som si bola vybavovať dôchodok! (smiech) To znamená, že v tejto etape svojho života ešte aj pracujem, ale veľa pracovných povinností som si už ubrala… verím, že sa postupne ešte v primeranom zdraví dopracujem k tomu, že sa budem môcť viac venovať tomu, čo ma baví, čo mám rada, ale akosi mi to v živote ušlo… teda zvieratám!
SENIOR MAGAZÍN: Blížia sa Vianoce… Ako ich zvykneš tráviť? Čo býva u Vás na štedrovečernom stole? Dodržiavate aj nejaké tradície?
– Jasná vec, že dodržujem. Tie naše, z môjho detstva. A je ich toľko, že to by bolo na dlho. A myslím si, že nič výnimočné nemáme ani na tom stole. Možno len taký špeciálny hriaty likérik na prípitok, maminu figovicu! A potom už klasika… oblátky s medom, kapustnica, opekance bryndzové na krásu, makové proti blchám, kaprík, a potom moje šuhajdy podľa maminho receptu, a manželov orechovník a makovník. S kysnutým cestom si u nás rozumie iba on! A keď sme už pri Vianociach, musíme aj tento rozhovor už pomaly ukončiť, Vlado môj… pretože letím pre kapustu do Stupavy! My si tlačíme vlastnú!
SENIOR MAGAZÍN: Vydrž, už to bude iba chvíľka (smiech). Ako to vyzerá u teba s darčekmi? Aké najčastejšie dostávaš a akými obdarúvaš ostatných?
– Ja som ten typ, čo má plnú izbu vianočných darčekov pre rodinu aj priateľov, už v júni. Skrátka, vidím niečo super pre niekoho konkrétneho, kupujem! Ale už som sa naučila, že síce kupujem dopredu, ale dopredu nebalím. Lebo tesne pred Vianocami som to musela zase všetko rozbaľovať, pretože som zabudla, v ktorom čo a pre koho bolo… (smiech). Som jednoznačne radšej tá, čo obdarúva… milujem ten pocit, keď vidím, že som s tým darčekom trafila do čierneho, a urobila som niekomu naozajstnú radosť. Práve preto si dávam pozor, aby som nikoho neobdarovala iba niečím formálnym…
