12. novembra 2020 oslávil neuveriteľné 75. narodeniny herec s nenapodobiteľným hlasom a hereckým prejavom EMIL HORVÁTH. Čo všetko mohol okrem herectva robiť? Ako začínal a prečo mu otec najprv nefandil? A nevadí mu, že ešte stále má za menom slovíčko „mladší“?
SENIOR MAGAZÍN: K vášmu menu sa neustále viaže aj podtitul „mladší“. Ako to vnímate s pribúdajúcimi rokmi?
– (Smiech). Môj otec bol tiež herec, mali sme rovnaké mená a bolo to treba rozlíšiť pre divákov, čitateľov a samozrejme aj pre daňový úrad. Už vtedy som so smiechom hovoril, že to bude zaujímavé, keď príde poštár s penziou a opýta sa ma – vy ste Emil Horváth mladší? Otecko je na pravde božej už 21 rokov, tak titul mladší je pozostatok z tej doby. Napokon dnes, keď reprízujú staršie inscenácie, vtedy som naozaj bol mladší.
SENIOR MAGAZÍN: Svojmu synovi ste však nedali meno Emil, ale Tomáš…
– V rodine však meno ostalo, nakoľko ockov bratranec, ktorý má 86 rokov, sa volá Emil Horváth a má aj syna Emila. Žije pri Českom Krumlove, takže dynastia pokračuje.
SENIOR MAGAZÍN: Odmalička ste vedeli, že budete po otcovi herec, alebo to bolo inak?
– Malo to dve fázy. Samozrejme som chodil za otcom do divadla, nosil som mu obedy. Keď som mal asi 7-8 rokov, hosťovalo v Martine pražské Národné divadlo s operou Predaná nevesta. Potrebovali tam chlapca ako ja, tak sa riaditeľ divadla spýtal môjho otca, či by som si nechcel zahrať. Bolo to moje prvé vystúpenie na martinskej scéne v Predanej neveste z pražského Národného divadla. Mal som za úlohu zdvihnúť a odniesť činky, ktoré boli síce papierové, ale ja som dostal pruh a museli ma operovať, takže múzou som bol poznačený aj operačne (úsmev). Druhá fáza nastala počas štúdia na gymnáziu, kde som umelecké sklony až také nemal, hoci som chodil rád do kina a miloval som neorealizmus talianskeho filmu. Pri maturite som si mohol do prihlášky napísať tri školy. Prvá bola medicína, lebo som bol dobrý v biológii a chémii, druhá škola bola FAMU v Prahe, no chceli odo mňa ročnú prax, a tretia bola herectvo, kde som sa dostal.
SENIOR MAGAZÍN: Ako sa k tomu postavil váš otec?
– Veľmi ma odhováral, ale mladému človeku to nevysvetlíte. Neodhováral ma v zmysle „herec = komediant“, lebo herectvo v tom čase už malo istý status, nebolo to pejoratívne ako pred 50-timi rokmi. Otec len chcel, aby som študoval jazyky, čo sa mne zdalo zbytočné. Nikde som nebol a zrejme ani nepôjdem, veď cestovať sa príliš nemohlo. Takže som študoval herectvo, ale stále som mal aj tendenciu vyraziť do Prahy na FAMU a študovať réžiu. Od tej ma paradoxne odhovoril český režisér Pavel Juráček. Ten ma v prvom ročníku obsadil do filmu Každý mladý muž a na škole som bol dosť frekventovaný v televízii a mal som krásne herecké príležitosti, takže som réžiu odložil.
SENIOR MAGAZÍN: Aké sú vaše spomienky na film Každý mladý muž z roku 1965?
– Je to vojenský poviedkový film, veľmi zlatý, o vojakoch, ktorí majú cvičenie a komunikujú len o tom, čo im chýba – o dievčencoch, ženách, láske… Ja som vtedy končil prvý ročník a vo filme sme sa stretli budúci vynikajúci herci ako Jaromír Hanzlík, Jiří Krampol, nebohý Pavel Landovský, bratia Martin a Petr Štěpánkovci, František Němec. Nič sme o sebe nevedeli a ešte ani o nás nikto nevedel…
SENIOR MAGAZÍN: Vašu hereckú kariéru ste však štartovali na trikrát. Najprv v Martine, potom na Novej scéne v Bratislave a nakoniec ste zakotvili v Slovenskom národnom divadle. Ktorý z týchto troch štartov bol najťažší?
– Vysokú školu som končil v roku 1968, kedy sme prepadli naivite, že socializmus s ľudskou tvárou by sa mohol vyvinúť ako demokracia. Vracali sme sa z Nemecka, kde sme prezentovali hru To je tá finta, hral tam so mnou Milan Kňažko, moja manželka Vierka Richterová a nebohý Jožko Bednárik. Na hraniciach sa nás pýtali, či sa chceme vrátiť, pretože nás idú obsadiť Rusi. Tomu sme neverili, veď to boli naši najlepší priatelia! Tanky však naozaj prišli, prišla okupácia a po nej normalizácia. Začiatok mojej kariéry bol teda ľudsky aj občiansky veľmi ťažký… Vďaka filmu Peter a Lucia som dostal ponuku hrať vo filme Karla Zemana Na kométe. Malo sa nakrúcať vo Francúzsku, skončili sme v Čechách. A keď sme začali o štartoch, budem pokračovať v športovej terminológii. Prirovnal by som to možno k cyklistike – začal som v Martine, kde som bol osem rokov, zahral som si tam úžasné postavy od Rómea cez Carlosa, lúpežníka… Vždy to bolo aj o tom, že som sa začiatkov nikdy nebál. Na Novej scéne to boli napríklad Úklady a láska, Mackbeth a neskôr v SND ďalší začiatok a ďalšie nádherné postavy. Potrebujete preteky, aby ste mohli vyhrávať, a ja som veľa etáp vyhral.
SENIOR MAGAZÍN: Pocítili ste niekedy meno Emil Horváth ako príťaž v zmysle „synáčik známeho herca“?
– To je naša národná povaha, uznať len vedy, keď sa musí. V martinskom divadle som zažil poznámky, že otecko to nie je a ja som len povedal – nie je a ani nechcem byť otecko. V priebehu jednej-dvoch sezón som sa vydelil a aj vďaka televízii a filmu nás pomerne rýchlo rozlíšili. S otcom som si aj zahral viacero pekných úloh. A inak, s Martinom Hubom sme boli také prvé herecké deti.
SENIOR MAGAZÍN: Vy ste z Martinského divadla odišli, váš otec tam ostal až do konca…
– Mohol z Martina niekoľkokrát odísť, ale on bol silný lokálpatriot a s divadlom v Martine bol zrastený. Nikdy mi však nezazlieval, že som odišiel, aj keď nebol zmierený s mojím štúdiom herectva. Nikdy nebol počas mojej školy na žiadnom mojom predstavení, ale je pravda, že som ho nikdy ani nezavolal. V druhom ročníku som robil inscenáciu Drotár, kde som hral s pánom Dibarborom a Machatom a hra šla na Štedrý večer v televízii. Vtedy nebolo možné nepozrieť si ju, keďže bolo len jeden televízny kanál. Otec ju videl. Pohladil ma po vlasoch a povedal – možno z teba predsa len niečo bude… Mali sme spolu krásny vzťah, aj ako otec a syn a aj ako hereckí kolegovia…
SENIOR MAGAZÍN: Čoskoro vás čaká polookrúhle jubileum. Ako sa ho chystáte oslavovať, keďže sa o vás píše ako o hereckom poklade? (poznámka redakcie: rozhovor sme robili ešte pred hercovými narodeninami)
– Bol by som neúprimný, keby som povedal, že ma to neteší. Popularita nie je vždy výsledkom práce a niekedy je to aj záťaž, no bol by som pokrytec, keby som hovoril, že o to nejde. Človek sa nesmie zblázniť ani z negatívnej situácie, ani z tej, keď je na vrchole. Je krásna hra Komediant, kde starý bard hovorí mladému hercovi – keď pôjdeš hore, pozdrav každého, aby mal kto pozdraviť teba cestou dolu… Herectvo je zvláštne v tom, že po prvej úspešnej premiére sa neodkazuje na druhú. Je to ako v športe. Keď Sagan vyhrá jednu etapu, čakajú všetci, že vyhrá aj päť ďalších, ale tak to nefunguje, preto sa treba riadiť zdravým rozumom. Čechov to vyjadril presne – keď človeka chvália, je to príjemné, keď hania, dva, nanajvýš tri dni máte pokazenú náladu. Myslím si, že je to výstižné. No a oslava… nie je veľmi čo oslavovať, ale na druhej strane by som sa rúhal, lebo mnohí sa nedožili. Rozprávky o krásnej starobe sú pekné na reklamné plagáty, pokiaľ ju nakrúti nejaký 40-ročný model, ale realita je trochu iná. Nemyslím, že by to mala byť nejaká frenetická oslava. Za danej situácie vylučujem spoločenský kontakt, takže bude asi doma. S manželkou pohár whisky, čo si dám raz za rok a dúfam, že nič neporuším (smiech).
