Ešte aj dnes pokrikujú ľudia na KAROLA ČÁLIKA, kdekoľvek sa objaví, týmto nesmrteľným výkrikom z úžasnej filmovej komédie Pacho, hybský zbojník. A viete o tom, že náš herecký velikán vôbec nemusel byť hercom? Keby si ako štvorročný neprešil na šijacom stroji ukazovák, z ktorého mu potom trčali nite odspodu aj zvrchu, stal by sa s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovateľom trnavskej rodinnej dynastie krajčírov! Aj toto nám prezradil tento nesmierne milý a charizmatický Pán herec, ktorého žiaľ, v poslednom roku veľmi skúšalo jeho zdravie…
SENIOR MAGAZÍN: Kedy ste si prvý raz uvedomili, že chcete byť hercom?
– Tých momentov bolo viac. Prvé očarenie nastalo, keď som ako malý chlapec videl kočovnú divadelnú skupinu. Očarila ma tá atmosféra a také to fluidum a mágia divadla. Do toho sa miešal aj cirkus, ten som videl ešte pred týmto prvým divadelným predstavením. Očaril ma klaun. Vtedy mi vo mne niečo napovedalo, že toto by som mohol robiť, že toto by ma mohlo napĺňať a baviť. Vtedy som mal 5 rokov. Ale samozrejme v detstve som prešiel cez obdobia, keď som chcel byť pilot, džokej, lekár – ženský…(smiech)
SENIOR MAGAZÍN: Džokej? Mali ste vtedy nejakú možnosť dostať sa ku koňom?
– Mal. Koncom 40. a začiatkom 50. rokov bývala naša rodina v Trnave na Pekárskej ulici. Bola to taká remeselnícka ulica. My sme boli dynastia krajčírov a na našej ulici sme mali veľa ďalších remesiel od suseda mäsiara, sklára, stolára až po brašnára. Uňho sa robili aj postroje na kone a tam som prišiel do styku so živými koňmi aj žriebätkami…
SENIOR MAGAZÍN: No ale určite mal byť z vás krajčír, ako pokračovateľ dynastie…
– Áno, ale mňa šijací stroj veľmi nelákal a našťastie som bol spomedzi budúcich krajčírov hneď vyradený, keď som si ako štvorročný prešil na šijacom stroji necht ukazováka a trčali mi z neho nite zvrchu aj odspodu. Už vtedy som si pomyslel – tak toto teda nie!
SENIOR MAGAZÍN: A začali ste poškuľovať po herectve…
– Na základnej aj strednej škole som sa popri športe venoval ochotníckemu divadlu a nakoniec mi to ostalo ako dominantné. Rozhodol som sa teda skúsiť šťastie na VŠMU v Bratislave, kde ma hneď na prvýkrát aj prijali a odvtedy som všetky svoje sily venoval divadlu.
SENIOR MAGAZÍN: Na VŠMU ste zažili ako pedagógov ešte tú najstaršiu generáciu slovenských hercov. Na koho z nich by ste si mohli spomenúť?
– To bola vtedy naozaj plejáda pánov umelcov. Doslova sme sa im klaňali, veľmi sme si ich vážili a aj to, že nás vyučovali. Pristupovali sme k nim s veľkou úctou a pokorou. Mojím ročníkovým vedúcim bol prof. Karol L. Zachar, javiskovú reč ma učil národný umelec Viliam Záborský, réžiu národný umelec Jozef Budský, a popritom ma učil spev národný umelec Dr. Janko Blaho. Takže, ako vidíte, naozaj sme mali z čoho čerpať a od koho sa učiť. A keď sme sa chodili pozerať do divadla na ich predstavenia, brali sme to ako vzácnu hodinu vyučovania…
SENIOR MAGAZÍN: V Bratislave ste vtedy bývali na internáte?
– Áno, začínal som v Horskom parku a skončil som na Šoltésovej ulici pri Justičáku. My herci sme boli vždy pohromade. Vedľa mňa v izbe bol napríklad Marián Labuda, Miško Dočolomanský, režisér Karol Spišák a v podstate celá tá vtedajšia generácia hercov a dramatikov, ktorá prišla do Bratislavy z celého Slovenska.
SENIOR MAGAZÍN: Kedy sa vo Vás začala prejavovať nielen herecká, ale aj hudobná stránka?
– Už počas štúdia herectva som inklinoval k hudobno-zábavnému žánru. Ešte v Trnave som chodil do robotníckeho spevokolu Bradlan, bol som jeho najmladší člen. Okrem toho sme mali študentskú kapelu, čiže celé sa to stále nenápadne točilo samé od seba nielen okolo herectva, ale aj hudby. A keďže vtedy v 60. rokoch bola Nová scéna dvojzložková, bola tu činohra aj spevohra, tak som vedel, že toto by bolo divadlo pre mňa a že by som mohol robiť aj spevohru. Práve v tom období už začali aj ku nám prichádzať prvé americké muzikály. Už v štvrtom ročníku na VŠMU som účinkoval v Dusíkovej operete Modrá ruža, hneď potom som išiel do muzikálu Hello, Dolly a tak to postupne išlo. Zakotvil som teda na Novej scéne a dá sa povedať, že ja som tu svojím spôsobom služobne najstarší. Len táto budova je ešte staršia, ale ona je pamiatkovo chránená, tak je na tom trochu lepšie ako ja…. (smiech)
SENIOR MAGAZÍN: S kým zdieľate na Novej scéne šatňu?
– Teraz som v šatni so Števom Kožkom, Marcelom Ochránkom, Paľom Plevčíkom, Robom Halákom. Ideálne by bolo, keby boli väčšie šatne, ale tieto priestory na to nie sú uspôsobené a ani sa nemôžu takto prerobiť. Budova, v ktorej sídli Nová scéna, bola kedysi obytným živnodomom a tam, kde je divadlo, bolo pôvodne kino Alfa, ktoré sa na divadlo prestavalo. Pamiatkári tu však nikdy nedovolili robiť veľké zásahy, lebo toto je prvá železobetónová stavba na Slovensku.
SENIOR MAGAZÍN: Okrem divadla ste sa zaskveli aj v mnohých filmových úlohách a jednou z nezabudnuteľných rolí bola aj tá vo filme Pacho hybský zbojník. Môžete si zaspomínať na nakrúcanie?
– Samozrejme a rád, lebo na toto sa nedá zabudnúť. Vďaka režisérovi Martinovi Ťapákovi vtedy vznikla skvelá partia nielen hercov, ale aj ľudí zo štábu a to sa celé odrazilo aj vo výsledku. Je vidieť, že sme to robili z chuti. Za pochodu sme vymýšľali rôzne fóry, dohrávali sme rôzne veci, ktoré nám napadli. Proste sme sa snažili o to, aby sme sa nebavili len my, ale aj divák. Ale neočakávali sme, že to bude mať až taký ohlas. Ľudia sa k tomu vracajú a kdekoľvek sa objavím, tak na mňa pokrikujú „stoj, tristo hrmených, stoj tisíc hrmených!“ (smiech)
SENIOR MAGAZÍN: Vaším prvým rozpoznávacím znakom bola hneď od začiatku ryšavá štica. Zažili ste kvôli nej aj nejaké úsmevné príhody?
– Hlavne nepríjemné v mladosti (smiech) pretože, keď sme ako chalani niekde niečo vyviedli, tak koho si zapamätali? Mňa, Čálika. Takže ja som lietal vo všetkých prúseroch, hoci často nevinne. A aj v rámci kumštu režiséri tiež využívali moju farbu vlasov, často sa im tá farba hodila do celkovej kompozície. Istého času ma volali nie Karol Čálik, ale KOLOR Čálik (smiech). A na základe týchto srandičiek som si nechal urobiť vizitku, ktorú mám dodnes a je na nej napísané „Karol Čálik, jediný slovenský farebný herec“. No a keď sa začal do našej brandže miešať Ibi Maiga, tak odvtedy mám na vizitke napísané „Prvý slovenský farebný herec“ (smiech).
SENIOR MAGAZÍN: Známe je o Vás, že Vašou vášňou bolo aj poľovníctvo…
– K tomu som sa dostal vďaka literatúre. Páčili sa mi vždy knihy o prírode, o zvieratách, o love… Najprv som musel absolvovať poľovnícky kurz, urobiť skúšky, ale najťažšie bolo dostať sa do poľovníckeho združenia, ktoré má svoj revír. Ja som bol v poľovníckom umelecko-hereckom revíre, ktorý založili Štefan Kvietik, Ďuso Pántik, Ivan Rajniak… Bolo to za Trenčianskymi Teplicami a volali sme sa poľovné združenie Žihľavník podľa tamojšieho kopca. Do združenia som sa dostal najprv iba ako čakateľ a až po smrti Ivana Mistríka som po ňom „zdedil“ riadne členstvo. V tom období bolo ešte veľa zajačej aj bažantej zveri, nie ako dnes… Vtedy bolo bežné na jednej poľovačke vystrieľať aj 600 nábojov, toľko zveri bolo v 60. rokoch. Poľovníctvo sa stalo mojou veľkou vášňou, ale ani nie tak kvôli lovu, ale hlavne kvôli prírode… Mal som hrubú knihu Poľovníctvo v obrazoch, ktorú napísal Alojz Bernard Herczeg. Keď som s ním bol osobne, tak som si ju nechal podpísať a očakával som, že mi tam napíše niečo také, aby som mal dobrú mušku, pekné trofeje… Ale on mi napísal niečo úplne iné – priateľ Čálik, príroda a život v nej je naše bohatstvo, ktoré treba chrániť a zveľaďovať. O love tam nebolo vôbec nič napísané a ja som sa pridŕžal tejto krásnej myšlienky. Poľovníka poteší samozrejme trofej, ale u mňa to nebolo dominantné, nebol som zverobijca. Dôležité je starať sa o tú zver a to sa treba celý rok a ja som sa viac staral, ako strieľal.
SENIOR MAGAZÍN: A aké sú ešte Vaše vášne okrem poľovníctva?
– Najväčšou mojou vášňou bolo divadlo, som jeden z tých šťastných ľudí, ktorí robia celý život to, čo ich baví. Popri tom veľa času nezostáva najmä v rokoch, keď som sa venoval aj pedagogickej činnosti. Ale okrem poľovníctva to bolo aj hubárčenie. Na poľovačkách a na hubách som mohol byť celý deň, ale ísť na prechádzku len tak na pol hodiny, to ma už nebavilo…
SENIOR MAGAZÍN: Aké máte deti? A máte už aj nejaké vnúčence?
– Mám jedného syna z prvého manželstva a jednu dcéru z druhého manželstva. Syn žije s rodinou tu v Bratislave a dcéra vo Francúzsku. V Bratislave mám vnučku, má 16 rokov a skáče závodne parkúr, a dvaja vnuci sú vo Francúzsku. Majú 6 a 8 rokov.
SENIOR MAGAZÍN: Ako ste sa spoznali s vašou druhou manželkou, s ktorou žijete už pekných pár rôčkov v šťastnom manželstve?
– Ona pracovala tiež na Novej scéne ako tanečnica, takže sme prežili celý náš spoločný život na Novej scéne a u nás doma.
SENIOR MAGAZÍN: Byť spolu v práci aj doma robí väčšinou šarapatu, ale vy ste patrili k výnimkám…
– Áno. A teraz sme spolu ešte viac. Trčíme doma kvôli korone a aj kvôli tomu, že som mal nedávno tri ťažké operácie chrbtice, z ktorých sa pomaly zotavujem. Som preto odkázaný na opateru mojej manželky a isto som jej aj na obtiaž, ale nedáva mi to najavo. Zatiaľ (úsmev).
SENIOR MAGAZÍN: Málokto však o Vás vie, že Vaša rodina je ešte o čosi väčšia. Máte na diaľku adoptovaných dvoch indických bratov. Môžete nám o tom prezradiť niečo viac?
– Pred rokmi, keď boli naše deti už dospelé, sme si s manželkou povedali, že by sme mohli pomôcť niekomu, kto tú pomoc potrebuje a cez Slovenskú katolícku charitu sme sa dostali k dvom bratom z Indie. Ich otec bol v base, lebo zabil ich matku a o chlapcov sa starala ich babička. Ten starší chlapec bol v ponukovom albume, tak sme si ho vybrali. Potom sme sa dozvedeli, že má ešte mladšieho brata, tak sme si chceli adoptovať aj jeho, ale vtedy to nebolo možné, lebo nebol ešte školopovinný. Ale hneď, ako sa dalo, sme ho adoptovali tiež, lebo sme chceli, aby obaja bratia vyrastali spolu. Pomáhame im finančne aj kvôli tomu, aby mali dobré vzdelanie, ktoré je veľmi dôležité. Veľa problémov vo svete je aj preto, že veľa krajín dodnes zápasí s nízkou vzdelanosťou. Ten starší skončil vlani strednú školu a zaujímavé je, že toho mladšieho zaujíma herectvo a spev, reprezentuje školu na všelijakých vystúpeniach. A starší sa chcel stať policajtom, ale kvôli korona vírusu máme o nich tento rok oveľa menej informácií…
SENIOR MAGAZÍN: A na záver, čo by ste zaželali našim čitateľom do Nového roku?
– Čitateľom a hlavne seniorom chcem popriať, aby tento nový rok bol lepší ako ten starý, ktorý pre mňa znamenal možno najhorší rok v mojom živote. Korona vírus sa spojil s mojimi operáciami a odstavili ma na dlhší čas. Teraz bojujem o to, aby som sa znova dostal do normálneho života a aby som sa zase mohol postaviť na javisko. Takže prajem nám, aby celý tento rok bol požehnaný pre všetkých vo všetkom a v tom je zdravie, láska, pohoda, spokojnosť, dobrá myseľ a aby čierne myšlienky išli bokom, lebo tohto roku ich bolo veľa a všade…
SENIOR MAGAZÍN: A my v redakcii spolu s Vami prajeme pánovi Čálikovi skoré uzdravenie a aby sa vrátil čím skôr na dosky, ktoré znamenajú svet!
