Spolu s Katkou Brychtovou vás MARCEL HANÁČEK moderátorsky sprevádza KLUBOM NA TROJKE už od jeho začiatku a hoci chcel najprv ponuku na moderovanie tejto relácie odmietnuť, pretože dovtedy nemal žiadnu skúsenosť s kamerou a televíziou, dnes je rád, že tak neurobil.
SENIOR MAGAZÍN: Si dlhoročný rozhlasový moderátor. Kedy si si prvý raz povedal, že by ťa bavila takáto robota? Ako si sa vlastne k moderovaniu dostal?
– Ja som si nikdy nepovedal, že chcem byť moderátor a ani som si nikdy nemyslel, že ním raz budem. Pochádzam z východoslovenskej dediny v okrese Kežmarok z Ľubice, otec bol učiteľom, mama ekonómka v reštaurácii a rodičia ma logicky viedli k tomu, aby som mal povolanie, ktoré ma uživí. Povedali mi – dobre sa učíš, tak budeš učiteľ. A ja som ním poslušne aj bol. Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre som vyštudoval slovenský jazyk a estetiku a potom som šiel učiť. Učil som na druhom stupni a bol som aj triedny učiteľ piatakom! K tomu som ešte externe učil aj na strednej škole umeleckých remesiel. Vždy som bol kreatívny a tak to bolo už vtedy, keď som učiteľoval. Mal som dlhé vlasy a sedával som na katedre (aby som mal výhľad na celú triedu), čo môj otec ako riaditeľ školy ťažšie znášal a dohováral mi (smiech). No a práve učiteľovanie na umeleckej škole ma posunulo k moderovaniu… Raz boli moje žiačky, budúce umelecké krajčírky, predvádzať svoje historické kostýmy na Medzinárodnom festivale duchov a strašidiel v Bojniciach. Išiel som s nimi ako pedagogický dozor, ale s mojimi dlhými kučeravými vlasmi som bol pre režiséra zaujímavý typ. Hneď ma obliekol do historického kostýmu a začal som tam hrať. A vtedy tam prišla robiť reportáž redaktorka z martinského rádia Rebeca, Janka Grajciarová, ktorá je dnes inak mojou kolegyňou v Regine Banská Bystrica. Urobila so mnou rozhovor o bojnickom festivale a práve ona mi povedala – ty si taký zaujímavý typ a aj si ukecaný… nechcel by si robiť moderátora? To bolo v roku 1994. Ja som jej na to povedal, že keď budú robiť konkurz do rádia, nech ma zavolá a považoval som to za vybavené, že sa mi samozrejme už nikdy neozve. Ale ona na mňa nezabudla a zavolala ma! Prišiel som na konkurz, prešiel som a stal som sa moderátorom v Rádiu Rebeca v Martine, kde som potom robil štyri roky.
SENIOR MAGAZÍN: Ako vyzerali tvoje začiatky v tomto rádiu?
– V rádiu sa vysielalo všetko naživo a vtedy to bolo rockové rádio. Bola éra takých tých moderátorských dídžejov, ale ja som nepatril k metalovým fanúšikom a dovtedy som v živote nič nemoderoval. Začal som teda moderovať ináč, ako oni. Moderoval som tak, ako sa to robilo v Slovenskom rozhlase a dnes už viem, že v Rebece sa im to páčilo, lebo to bolo iné.
SENIOR MAGAZÍN: A čo tvoje prvé relácie?
– Bolo to obdobie, keď nebol internet a všetky správy z TASR nám chodili faxom. Boli to niekoľkometrové pásy papiera, na ktorých si moderátori vyškrtávali veci, ktoré už odvysielali, aby sme sa neopakovali. Musel som sa naučiť mixovať, lebo vtedy si každý moderátor mixoval sám. Dodnes to mladším kolegom v rozhlase hovorím ako pikošku, ako sa vtedy moderovalo. Vysielal som Rádio burzu, kde ľudia predávali a kupovali rôzne veci. Ja som musel reláciu nielen moderovať, ale som si musel všetko aj mixovať. Ruky som mal na „šabliach“, to sú tie páčky na „mixpulte“ a išiel som – na jednej šabli bol podmaz, na druhej predchádzajúca skladba, na tretej nasledujúca skladba, na ľavej ruke som mal dva telefóny, na pravej ruke počítač s džinglami, počítač s reklamami, minidisk so správami… A pravou rukou som si ešte musel zapisovať inzeráty telefonujúcich! Tam som pochopil, prečo máme na rukách po desať prstov, haha! Keď som odtiaľ prišiel do Slovenského rozhlasu, kde sme mali zvukárov a technikov, tak to bol pre mňa nezvyčajný komfort.
SENIOR MAGAZÍN: Mával si spočiatku aj trému?
– Nemával. Ja mám vždy trému len v zmysle zodpovednosti, aby sa to tým ľuďom, ktorí do mňa vložili dôveru, páčilo. Ani v Klube na Trojke, čo bola moja prvá skúsenosť s kamerou vo veku 45 rokov, som nemal trému a bolo to len o zodpovednosti. Nikdy som totiž nešiel do médií preto, že chcem byť známa osobnosť, populárna hviezda a netriasol som sa, aby som urobil takúto kariéru.
SENIOR MAGAZÍN: Už dlhé roky pôsobíš v Slovenskom rozhlase ako moderátor v Rádiu Regina Západ. Kedy ťa tu môžu poslucháči a naši čitatelia počuť?
– Aj v našom rádiu fungujeme na princípe prúdového vysielania, čiže máme ranný prúd, ktorý sa volá Rádiobudík, potom Predpoludnie s Reginou a nasleduje Popoludnie s Reginou. Tu všade ma môžu poslucháči počuť a celé vysielanie ide naživo. Okrem toho každý piatok pripravujem o trinástej hodinku s kultúrou a najradšej robím fíčre. To je kreatívna práca a je to vyslovene moje dielo.
SENIOR MAGAZÍN: Ako vyzerá príprava takéhoto fíčra?
– Je to veľmi podobné, ako sa pripravuje napríklad divadelná hra. Niekto si možno myslí, že idem za nejakým hosťom, nahrám ho a je z toho dokument, ale takto to nefunguje. Najprv si musím vymyslieť, o čom to má byť a potom si hľadám vhodných hostí. V druhej fáze s nimi nahrávam to, čo chcem v relácii mať, v tretej fáze si to strihám a všetko dávam dokopy. Ja si všetko robím sám, ani jeden dokument som nerobil so zvukovým technikom alebo majstrom zvuku, hudobným redaktorom, či režisérom. A na konci všetkého vznikne jedno umelecké dielo.
SENIOR MAGAZÍN: aké máš ešte záľuby okrem svojej profesie?
– Mám šťastie, že som mal v živote možnosť vybrať si to, čo ma živí tak, aby ma to aj bavilo. Takže mojím najväčším koníčkom je naozaj asi moja práca a aj mimo práce robím veci, ktoré s tým súvisia a ktoré ma bavia. Veľmi rád čítam, študujem nové veci, rozprávam sa a stretávam s ľuďmi… Mojou najväčšou záľubou je však divadlo. Mám vlastné divadlo, ktoré funguje 27 rokov a ktoré som si sám vymyslel. Volá sa exTEATRO, pôsobíme v Kežmarku a v Ľubici. Všetci, ktorí ho robíme, sa stretávame trikrát do roka na troch projektoch. Cez Veľkú noc robíme veľkonočné predstavenie I.N.R.I., vždy je to iné originálne spracovanie najznámejšieho biblického príbehu, teda pašií. Druhý projekt je rozprávka s pesničkami na kežmarskom hrade a tam sa odohráva vždy aj náš tretí projekt, predstavenie pre dospelých, v čase konania festivalu Európske ľudové remeslo. Predstavenie sa volá Krvavé dejiny a každý rok je to iný príbeh, ktorý sa však viaže ku Kežmarku ako mestu alebo k hradu. Predstavenie je originálne aj v tom, že ho hráme v celom hrade. Divák postupne prechádza jednotlivými expozíciami a v každej sa odohráva časť príbehu. Toto divadlo spája všetky moje ďalšie záľuby. Stretáva sa tu kostýmové výtvarníctvo, scenáristika, propagácia, fotografia… A poviem vám, že človek, ktorý robí divadlo a robí v rádiu, na nič iné už nemá čas (smiech). Ale ako Tatranec si vždy nájdem čas napríklad na turistiku. Najradšej mám hrebeňové túry, ideálne niekoľkodňové. A cestovanie, akékoľvek – po Slovensku, Európe aj po svete.
SENIOR MAGAZÍN: Klub na Trojke má už za sebou pol roka vysielania. Ako sa na to celé pozeráš z tohto časového odstupu?
– Keď ma Judita Gembická ako intendantka Trojky oslovila na spoluprácu pri tejto relácii, moja prvá reakcia bola, že do televízie ísť nechcem, lebo to znamená úplne novú skúsenosť, ktorú som nemal. Ale presvedčila ma obsahom relácie, vysvetlila mi, že to majú byť zmysluplné rozhovory o všetkom možnom. A zatiaľ môžem povedať, že táto relácia naplnila moje očakávania a že je taká, akú sme si ju na začiatku vymysleli. Mali sme v nej zaujímavých ľudí aj zaujímavé témy, je to vtipné, vážne, užitočné, hravé… proste, ako je kedy treba. A je to také, ako sme si povedali, že to má byť. S odstupom polroka však vidíme, že by sme niektoré veci vedeli robiť aj lepšie a do nového roka sme už vymysleli niekoľko ďalších inovácií, ktorými reláciu ozvláštnime. Samozrejme je pre nás veľmi dôležitá spätná väzba od divákov, z ktorej vidíme, na čo ľudia reagujú a čo im povedzme chýba…
