„Na dôchodku Vám ostanú len tí najvernejší priatelia. Preto si treba celý život pestovať zlatú triedu verných priateľov, s ktorými si rozumiete a máte sa radi“ – aj to nám povedal v rozhovore charizmatický, sympatický a vždy dobre naladený MILOŚ BUBÁN a jeho dobrá nálada sa určite prenesie aj na Vás pri čítaní rozhovoru.
SM: Keď ste boli malí, mali ste viac vysnívaných povolaní, alebo to bola rovno medicína?
– Pamätám si, že ja som napríklad nechcel byť smetiarom, po čom túžili skoro všetci chlapci. Ja som chcel byť spevákom, konkrétne Waldemarom Matuškom, ale potom ma to prešlo a keď som mal šesť rokov, mali sme v rodine veľmi smutné zdravotné skúsenosti s naším otcom, ktorý nakoniec zomrel. Všímal som si však, ako za ním chodil lekár a staral sa oňho a to sa mi páčilo. A vtedy mi to zaplo, že toto by som chcel robiť aj ja a to mi vydržalo nepretržite až do nástupu na lekársku fakultu. Na gymnáziu nám náš triedny vždy v septembri rozdal papiere, na ktoré sme mali napísať, kam chceme ísť ďalej a ja jediný z triedy som mu vždy odovzdal to isté – lekárska fakulta. A doteraz mi to vydržalo!
SM: Je o Vás známe, že Vaším najväčším koníčkom je cestovanie, napokon, o tejto záľube sme sa s Vami rozprávali v Letnom špeciále Senior magazínu. Posledný rok je to však aj v tomto smere jedna veľká bieda… Ako to znášate?
– Áno, momentálne cestovanie už nie je mojím hobby (smiech), lebo sa cestovať nikam nedá. Robím si z toho srandu, ale je to smiech cez slzy. Tento posledný rok, keď prišiel ten odporný covid, nikto nemôže žiť svoj život tak, ako ho bežne predtým žil… Samozrejme, plánujem si cesty, kam sa vyberiem hneď, ako sa bude dať, ale ja vlastne cestujem aj teraz. Virtuálne. Cestujem vďaka svojim fotoalbumom, vďaka dokumentárnym filmom a vďaka rôznym turistickým sprievodcom. Verím, že keď sa to uvoľní, rozbehnem sa zase na miesta, kde som ešte nebol a aj na tie, kde sa mi páčilo.
SM: Máte už vytipovanú konkrétnu cestu?
– Áno, mám vytipovaných takých prvých sto ciest, kam by som chcel ísť (smiech).
SM: Pamätáte si ešte na svoju úplne prvú cestu za hranice Slovenska?
– Áno, bolo to Nemecko, Drážďany. To som bol na konci základnej školy. A potom to bola Budapešť, vtedy si moja sestra Katka na mne už všimla, že sa vo mne rodia bunky Kelta a Cigána a že ma veľmi láka presúvať sa z miesta na miesto a spoznávať svet. Práve Katka mi pri prvých cestách veľmi pomohla. Lietadlom som prvý raz letel na Jaltu, bolo to už počas štúdia na lekárskej fakulte. Počas štúdia medicíny som využil aj výmenné praxe, napríklad do Kyjeva…
SM: Máte okrem cestovania ešte aj iné koníčky?
– Mám. Vždy som chodil aspoň raz týždenne do divadla alebo do kina. Boli mesiace, keď som bol aj osemkrát za mesiac v divadle, čo niektorí ľudia nestihli ani za celý život. Takže všetky divadlá v Bratislave sú mojím koníčkom a samozrejme aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre, kde mám moju milovanú Evičku Pavlíkovú. Chodím na premiéry a mnohí herci sú moji kamaráti a zároveň aj pacienti. Takisto chodievam veľmi rád aj na vernisáže. S týmto všetkým však tiež musím čakať na lepšie obdobie… Okrem toho však aj veľmi rád čítam a práve tohto koníčka som mohol teraz rozvinúť. Týždenne prečítam jednu-dve knihy. Teraz som napríklad objavil detektívky od Horsta a hneď som prečítal všetkých 15, ktoré boli vydané! Ale mám rád aj dokumenty, paralelne s Horstom čítam knihu Beštie o najväčších diktátoroch sveta. No a teraz mám aj veľkého spoločníka – televízor, kde pozerám hlavne dokumenty a cestopisy, a čakám na nejakú novú dobrú komédiu. Okrem toho mám doma ešte veľa orchideí, lebo sú nenáročné, a zbieram mačičky v rôznych podobách.
SM: Jedna Vaša záľuba je však úplne originálna a možno ju máte ako jediný na svete…
– Je to naozaj taká špeciálna záľuba. Zbieram z lietadiel tie vrecká, ktoré sa rozdávajú pasažierom, keby im prišlo nevoľno. Samozrejme ich zbieram prázdne (smiech). Spojil som tak moje povolanie gastroenterológa s cestovaním. Mám už veľkú zbierku, lebo mi ich nosia aj priatelia z tých liniek, ktorými som ešte neletel a mám aj veľmi vzácne kúsky, napríklad zo severokórejských aerolínií.
SM A ako je to vo Vašom prípade s varením? To nepatrí tiež medzi Vaše koníčky?
– Ja by som určite dostal zlatú Michelinskú hviezdu, ale nie za varenie, ale za rozmrazovanie a ohrievanie kvalitných jedál, ktoré mi nosí rodina a priatelia (smiech). Oni mi perfektne navaria, jedlo uskladnia do nádob a to si ja doma mrazím. A už to zašlo tak ďaleko, že mi nosia jedlo už rovno zamrazené! A toho mám plnú mrazničku. Takže, dnes mám chuť na plnenú papriku? Nech sa páči, rozmrazím si. Na segedín? Na šošovicovú polievku? Chcem slíže? Všetko nájdem v mrazničke! Ale čo sa týka varenia, viem veľmi dobre al dente cestoviny na rôzne spôsoby a všetci u mňa milujú cestoviny s pravými dubákmi, ktoré si sám vlastnoručne v horách nazbieram.
K: Ste lekár gastroenterológ už veľa rokov, baví Vás ešte stále táto práca?
– Áno a nie je to žiadna nuda. Keď človek berie robotu ako zábavu, za ktorú vám ešte aj platia, tak je to fajn. Ja som mal celý život dve zamestnania takmer na plný úväzok – lekár a moderátor a bolo to výhodné, lebo som si v jednom oddýchol od druhého. Bral som to akú takú hru. Nikdy som nemal pocit, že by ma to nudilo a dúfam, že to takto bude aj po odchode do dôchodku. Chýbala by mi komunikácia s ľuďmi a okrem toho, u lekárov je to tak, že čím sú starší, tým sú skúsenejší a tie skúsenosti netreba zahodiť.
SM: Takže dôchodku a seniorského veku sa nebojíte?
– Ja sa v prvom rade bojím toho, že nebudem mať na nič čas, lebo všetci moji blízki a známi, ktorí sú v dôchodku, nemajú na nič čas. Tak dúfam, že nebudem v strese a všetko stihnem. Hlavné je, aby ste mali dobrú rodinu a vynikajúcich priateľov. To je dôležité počas celého života, ale na dôchodku ešte viac. Lebo na dôchodku Vám ostanú len tí najvernejší priatelia. Veľa ľudí, ktorí vás teraz obklopujú, vás potrebujú kvôli vyšetreniam, a ja im to nezazlievam a je to prirodzené, ale tí sa vám už prestanú ozývať, nebudú Vás potrebovať. Preto si treba celý život pestovať zlatú triedu verných priateľov, s ktorými si rozumiete a máte sa radi. Ja takú triedu mám a to je okrem zdravia najväčší poklad v živote.
SM:: Je u vás v ordinácii veselo alebo smutno?
– Jednoznačne veselo. A najveselšia u nás je kolonoskopia a fibroskopia (smiech). Ja sa úplne teším na to, ako tieto vyšetrenia pacientom zľahčím, ako im odvediem pozornosť od týchto nepríjemných invazívnych vyšetrení. Samozrejme sa toho každý bojí, aj ja som sa bál, keď som na to išiel prvý raz. A moja zábava je spracovať mojich pacientov tak, aby z toho nemali žiadny strach a traumu. Strašne sa teším, keď sa mi to podarí a povedia mi – pán doktor, bolo to síce nepríjemné, ale vďaka vám a sestričke sa už nebojím a bola s Vami aj sranda. U nás máme v ambulancii, kde robíme tieto vyšetrenia, na celej stene prenádhernú tapetu, na ktorej je príliv mora. A pacientovi vždy poviem – pozrite sa, my vám robíme kolonoskopiu priamo na pláži a to robí málokto, takže môžete relaxovať a aj si pospinkať. Alebo sa pacient opýta – pán doktor, a vám to už robili? A ja mu na to – no ja by som si to ani nedal robiť (smiech). Pacienti sa na tom veľmi zabávajú a uvoľnia. Alebo keď mi pacientka povie – pán doktor, mne to budete robiť prvý krát, a ja jej na to – nebojte sa, aj aj to robím prvý krát… A oni už vidia, že srandujem. A keď to chcem vyhnať do krajnosti, chytím prístroj a sestričky sa pýtam – sestrička, kde sa to vlastne zapína? A potom je ešte veľmi dôležité, že pacientovi so sestričkou všetko podrobne vysvetlíme, že sa nemá čoho báť, a že počas celého vyšetrenia mu rozprávame, aby sme odviedli jeho pozornosť od samotného vyšetrenia. To je na medicíne úžasné, že aj tie nepríjemné veci môžeme podať inak a že pacient môže byť vyšetrený s minimom negatívnych zážitkov. A veselo je aj vtedy, keď všetko dobre dopadne, keď nakoniec dopadnú dobre aj tie smutné nálezy…
SM: A na záver, máte nejaká odkaz pre seniorov?
– Mám a týka sa covidu. Dávajte si pozor, dodržiavajte súčasné obmedzenia, lebo patríte do rizikovej skupiny. A to najdôležitejšie – dajte sa zaočkovať, pretože očkovanie je jediné svetlo v tomto tuneli a jediná možnosť, ako sa ochrániť pred ťažkými komplikáciami covidu. Vedzte, že práve očkovanie ako také zachránilo v celej histórii ľudstva najviac životov!
