Za posledné mesiace vyšlo v médiách niekoľko negatívnych článkov na tému opatrovateliek na Slovensku. Písalo sa v nich o údajnom zlom zaobchádzaní a zanedbávaní klientov v domovoch sociálnych služieb. Téma zrazu rozvírila hladinu negatívnych emócií voči všetkým opatrovateľkám, ktoré sa roky nevedia domôcť svojich práv a dôstojných podmienok na vykonávanie tejto náročnej profesie.
Práca opatrovateliek patrí u nás, žiaľ, medzi povolania s najmenším spoločenským statusom a najnižším platovým ohodnotením. Všetci o nich hovoria, ale v skutočnosti sú pre nás neviditeľné. Lenže bez nich by sa nemal kto postarať o naše deti, rodičov, prarodičov.
Čo je to vlastne za povolanie? Spoločenské presvedčenie v duchu: „veď to je práca, ktorú môže robiť každý“, je veľkým omylom. Pravda je taká, že je to fyzicky a psychicky mimoriadne náročná práca, ktorá v sebe spája aj odborné úkony. Mnohé z nich by vlastne mali vykonávať zdravotné sestry, ale keďže tie v za- riadeniach väčšinou chýbajú, nelegálne ich vykonávajú opatrovateľky. Okrem toho táto práca vyžaduje samozrejme aj opatrovateľskú starostlivosť, „psychologickú“ pomoc, obyčajné (ale nie samozrejmé) ľudské vlastnosti ako láskavosť a empatiu, trpezlivosť. Prácu opatrovateľky vykonávajú zväčša ženy, najmä pre zlé mzdové podmienky, nakoľko muži sú často živitelia rodín, a od žien sa to tak nejako očakáva… Bežná rutina v službe zahŕňa úkony ako zdvíhanie nevládnych, častokrát veľmi ťažkých pacientov, hoci ak by sme mali dodržiavať zákon (o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci), môžu ženy dvíhať bremená maximálne do 15 kíl. V mnohých zariadeniach chýbajú zdvíhacie pomôcky!
A samozrejme množstvo ďalších pracovných činností, z ktorých sa skladá bežný pracovný deň opatrovateľky či už v zariadení, alebo v teréne.
Na tému opatrovateliek sme sa tento- krát porozprávali s pani DANOU GRAFIKOVOU, PREDSEDNÍČKOU OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA KOMORY OPATROVATELIEK SLOVENSKA.
SM: Priblížte čitateľom momentálnu situáciu na Slovensku…
– Zvyknem hovoriť, že celá naša sociálna oblasť ide už len na zotrvačník…V našich zariadeniach sociálnych služieb je alarmujúci nedostatok opatrovateľov. Chýba nám tisíce žien a mužov. A to ešte nerátam s opatrovaním dospelých a detských klientov. Dovolím si tento stav nazvať „časovanou bombou“. Nikoho táto situácia nezaujíma, tak ako nikoho nezaujímajú opatrovateľky. Žiadna vláda sa doteraz neodhodlala na riešenia, ktoré by zdvih- li mzdy za takú náročnú prácu tak, aby sme nevyháňali opatrovateľky do zahraničia. Silné ročníky opatrovateliek sa pomaly chystajú do dôchodku, náhradu za seba nemajú. Táto otrocká práca za minimálne peniaze nie je pre mladých lákadlom. Ak si niekto myslí, že slovo „otrocká“ je prehnané, tak ho chcem ubezpečiť, že ani zďaleka. Mám zopár aj osobných skúseností, že po pár mesiacoch, týždňoch muž na pozícii opatrovateľa dal výpoveď, pretože to fyzicky a psychicky nezvládal. Alebo išiel na PN s boľavou chrbticou a už sa nevrátil. Zariadenia sociálnych služieb stále uverejňujú inzeráty na pozície opatrovateliek, stále dookola. Už sa im nikto nehlási.
SM: Prečo je tomu tak?
– Nie je to práve práca, o ktorú by ste sa išli potrhať. V tejto oblasti snáď viac ako v ktorejkoľvek inej funguje obrovský paradox: na jednej strane enormná, stále rastúca potreba týchto ľudí – iste si už každý všimol, že demograficky sa Slovensko rapídne za ostatné roky zmenilo a starších ľudí je oveľa viac a teda aj personálu treba viac, na strane druhej sú tu nedôstojné platy, katastrofálne pracovné podmienky a nulový spoločenský status. Nič, ale naozaj nič sa pre nás, opatrovateľov, už roky nezmenilo. Skôr by som povedala, že práve naopak, situácia sa stále zhoršuje! A tiež treba dodať, že do zariadení prichádza čoraz viac klientov vo vyšších stupňoch odkázanosti, čo prakticky znamená, že ich zdravotný stav by si vyžadoval skôr nemocničnú starostlivosť, no množstvo lôžok dlhodobej starostlivosti bolo predchádzajúcou vládou zrušených! Predstava verejnosti, že dám ťažko chorého príbuzného do zariadenia sociálnych služieb a tam sa o neho budú starať ako v nemocnici, je mylná. ZSS je zariadenie, ktoré poskytuje sociálne služby, teda ubytovanie, stravu, pranie, sociálne činnosti. Pracujú tam opatrovateľky, ktoré nemôžu vykonávať ošetrovateľské činnosti ako napr. preväzy, podávanie liekov, pichanie inzulínov atď. Pokiaľ nejde o špecializované zariadenie, sestra je prítomná len 8 hodín denne.
SM: Zaráža ma ten spoločenský status, aký je tu roky voči opatrovateľkám vypestovaný…
– Máte pravdu, na rozdiel od „západnej Európy“, kde si našu prácu nesmierne všetci vážia, u nás znie pojem opatrovateľka skôr ako nadávka. V spoločnosti sme vnímané ako tie, čo „utierajú zadky“. Kde sa stala chyba, že práve naše povolanie je také zaznávané a pokladané za podradné, ťažko povedať. V našej spoločnosti máme často až opovržlivé povedomie o opatrovateľoch a opatrovateľkách, pričom ich zamestnanie patrí po fyzickej aj psychickej stránke k tým najnáročnejším! Ťažko je to vysvetliť niekomu, kto nezažil, alebo neriešil opatrovanie príbuzného.
SM: Podľa toho, čo ste povedali, ste doteraz asi veľmi nepochodili ani u kompetentných inštitúcií, ktoré by mali túto alarmujúcu situáciu čo najskôr riešiť…
– Písali sme listy, oslovovali politikov, snažili sa o osobné stretnutia, ale s mi- nimálnym efektom. Neprečítané maily končili v mailovom koši. Aj preto ma nesmierne teší, že ako jeden z mála nás vypočul pán poslanec Martin Borguľa z Hnutia Sme rodina. Aktívne komunikujeme a naozaj sa snaží o to, aby sa začal vecný dialóg s ministerstvami. Momentálne pracujeme na tom, aby sa z nášho O.Z. stala oficiálna stavovská organizácia pre opatrovateľky. Budeme tak konečne relevantným partnerom pre dialóg s ministerstvom. Samozrejme, nevyhnutnosťou je príprava nového a naozaj kvalitného zákona o dlhodobej starostlivosti.
