VERONIKA žila úplne normálny, spokojný život ako mnoho iných mladých žien v jej okolí. V 22 rokoch sa vydala, s manželom žila 8 rokov, narodili sa im dve deti. Najprv chlapček a o rok a pol na to dievčatko. Až v jeden deň, keď sa vracala domov z práce, zbadala pred ich rodinným domom sanitku. So zapnutou húkačkou vyštartovala a prefrčala okolo nej…
„Nič zlého mi vtedy ešte nenapadlo, lebo manžel bol vodič sanitky a ja som si myslela, že sa uňho zastavili kolegovia. To však nebola pravda. Tá bola oveľa krutejšia.
“Malého zasiahol elektrický prúd, keď sa hral s drôtmi z lampy, ktorú manžel opravoval. Nechal ju položenú na zemi na chodbe a niekam odbehol. Milanko sa s drôtikmi začal hrať a strčil ich do zásuvky. Už sa mu nedalo pomôcť…“
Veronike sa zrútil celý svet a dovtedy pokojný život sa rozbehol úplne opačným smerom…
„Po smrti dieťaťa človek ani nevie, či žije, chodí ako v mrákotách. Nejedla som, nepila, nespala, poriadne som ani nevedela, čo je za deň. A keby nebolo dcérky, o ktorú som sa musela starať, kolegov v práci, ktorí sa ma snažili rozptýliť a mojej sestry, ktorá mi pomáhala, neviem, či by tom to zvládla…“
Veronikin manžel chodil domov stále menej a menej. Nerozumela tomu, lebo veď práve vtedy je potrebné, aby sa navzájom podržali. Mesiac po synčekovej smrti však Veronika zistila, že ho utešuje kolegyňa v práci… Vianoce teda strávila aj s malou sama a manžel sa hneď v januári odsťahoval za priateľkou…
Po niekoľkých mesiacoch však Veroniku zobudili v noci policajti a urobili prehliadku domu. Potom ju vzali na výsluch. Nevedela, čo sa deje! Až potom jej povedali, že jej manžel vykrádal obchody a benzínové pumpy. Nemal dosť peňazí pre svoju novú rodinu. Podarilo sa im ho usvedčiť vďaka bezpečnostnej kamere a keďže pri prepadnutí mal so sebou aj zbraň, dostal desať rokov nepodmienečne! Hoci na polícii tvrdil, že Veronika je jeho komplicka a pomáha mu, neuverili mu a Veronika si mohla vydýchnuť…
„S manželom som sa rozviedla a musela som predať aj dom, ktorý som mala po mojich rodičoch. Boli sme už spoluvlastníkmi, štát žiadal zaplatiť regres, musela som vyplatiť exmanžela, peňazí nebolo …“
Potom vstúpil do Veronikinho života druhý muž.
„Zoznámili sme sa v mojej práci. Bol tiež šofér, sympatický, a začali sme spolu žiť. Dcérka si ho tiež obľúbila a spolu sme boli sedem rokov. Raz však mal ťažkú autohaváriu, pri ktorej zahynula jeho spolujazdkyňa. Hoci bol iba čiastočne vinný, nakoľko bol vodič z povolania, mal vraj predvídať a zobrali mu vodičský preukaz. Našiel si prácu v sklade a začal piť. Pitie sa stupňovalo, pil každý deň, hneď ako sa vrátil z práce. A keď bol opitý, začal byť zlý. Začala sa ho báť aj dcérka. Rozviedli sme sa a musel z bytu, ktorý bol našťastie môj, odísť….“
Potom prišiel do Veronikinho života tretí muž, keď ju osud zavial na pár dní služobne do Nemecka. Dieter sa do nej zamiloval na prvý pohľad, hoci spočiatku si Veronika ani nevedela predstaviť, že by medzi nimi mohlo byť niečo viac, ako len kamarátstvo.
„Dieter bol veľmi netypický Nemec. Bol veselý a zniesol by mi modré z neba. Bol starý mládenec. Veľmi ma presviedčal, nech ešte niekedy prídem… Prišla som teda za ním aj druhý raz, už aj s dcérkou. Aj ju si veľmi obľúbil… Nakoniec som za ním chodila vždy, keď sa dalo, zamilovala som sa… Bol sympatický, milý a rozhodli sme sa, že keď dcérka ukončí školu, presťahujeme sa k nemu do Nemecka. Dieter bol najšťastnejší človek na svete!
Raz večer sa však začal sťažovať, že ho strašne bolí noha. To sa stáva, takže sme z toho nerobili tragédiu. Dal si tabletky proti bolesti a trochu sa mu uľavilo. Nad ránom sa však zrazu len na posteli posadil, povedal, že tú bolesť už nemôže vydržať a vzápätí sa prevrátil dozadu a omdlel!“
V nemocnici zistili, že dostal silnú porážku. Ostal ochrnutý na pol tela… Veronika brala ako samozrejmosť, že ju bude potrebovať a že mu musí pomôcť, keď sa vráti z nemocnice domov. Brala úplne automaticky, že sa bude oňho starať. Dieterov brat mal však inú predstavu. Dietera dajú do ústavu a rodinný dom, kde býval, sa predá… A Veronika nech sa vráti na Slovensko… Ona to však nechcela dopustiť. Veď kde bude Dietrovi v takom stave lepšie, ako v rodnom dome? A s kým? No predsa s ňou, najmilovanejšou osobou na svete! A kde sa najlepšie uzdraví? Určite v známom prostredí, kde všetko pozná!
Dieter nemal našťastie poškodený mozog a vedel aj pomerne zrozumiteľne rozprávať, tak sa dohodli, že sa vezmú. Veronika sa stala jeho zákonitou manželkou so všetkými právami aj povinnosťami a spolu s Dieterom mohla zostať bývať tam, kde mu bolo najlepšie. Dom nechala prestavať tak, aby bol bezbariérový. Dietrovi bolo pomaličky lepšie, aj rehabilitácie zabrali, začal sa usmievať a vyzeralo to celkom nádejne. Osud však opäť kruto zasiahol. Po troch rokoch Dieter dostal druhú porážku a tá bola smrteľná!
Veronika sa vrátila na Slovensko a osud jej prihral štvrtého muža! S ním je šťastná už vyše 20 rokov. Žijú spolu v menšom mestečku, on má dve dospelé deti z prvého manželstva, ona jednu dcérku, ktorá je už tiež dávno dospelá. Všetci spolu dobre vychádzajú a sú jedna veľká šťastná rodina. Veronika si konečne môže užívať život naplno s mužom, ktorého miluje! A pomáha ľuďom, ktorí to potrebujú…
„Ešte v Nemecku po Dieterovej smrti som sa ocitla vo veľmi ťažkej situácii. Nielen citovej, ale aj finančnej. Keďže Dieter mal na dom hypotéku, banka odo mňa začala stále ráznejšie pýtať peniaze. Ja som však nemala peniaze ani na vybavenie potrebných formalít…
Sedela som na lavičke na ulici a rozmýšľala, ako ďalej. A vtedy si ku mne prisadla jedna pani a opýtala sa ma, ako mi môže pomôcť, lebo vraj vidí na mne, že som úplne zničená. Prekvapene som na ňu pozrela, veď to sa nestáva, aby sa o vás zaujímali cudzí ľudia. Vyrozprávala som jej svoje trampoty. Ona ma vypočula a zrazu vytiahla z kabelky obálku. Do nej vložila peniaze, nevedela som, koľko, ale myslela som si, že nejakú menšiu sumu. V tej chvíli som však bola vďačná za čokoľvek, aj za dobré slovo! Prekvapená som sa jej opýtala, prečo to robí, veď ma vôbec nepozná. A že neviem, ako a kedy jej to budem môcť vrátiť. Ona mi len odpovedala, že aj jej kedysi pomohli a že POMOCNÁ RUKA SA PODÁVA ĎALEJ… Keď som sa neskôr pozrela do obálky, skoro som odpadla. Bolo v nej 500 mariek a to bol vtedy aj v Nemecku veľký peniaz!“
Veronika sa rozhodla pre konkrétnu pomoc ľuďom zo svojho okolia. Najprv pomáhala dcéram svojej kamarátky, ktorá sa tragicky zabila na aute. Ostala po nej stredoškoláčka a čerstvá vysokoškoláčka, ktorým bolo treba pomôcť. Aj kamarátkin otec bol už starý, tak k nemu pravidelne chodievala, vždy mu navarila a upratala, porozprávala sa a on pookrial a tešil sa….
Neskôr pomáhala svojmu staršiemu bratovi, ktorý bol po dvoch porážkach. Zle sa pohyboval a jeho vlastná manželka sa k nemu nesprávala najlepšie. Veronika brata vzala k sebe, starala sa oňho. Dlho si to však nemohol užiť. Po necelom roku dostal silný srdcový infarkt a zomrel…
„Na svete aj v mojom okolí je veľa ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Tak pomáham… Som už na penzii, mám dobrého muža, najlepšiu dcéru na svete, tak prečo by som nepodala pomocnú ruku aj niekomu inému? A keď sa ma niekto opýta, prečo to robím a ako sa mi tí ľudia odvďačia, zopakujem mu len vetu tej pani z Nemecka. Pomocná ruka sa podáva ďalej… Niektorí ľudia nechápu, že pomáham len tak, nezištne, ale iní tomu rozumejú. A ja mám teplo na duši, lebo aj ja som kedysi dostala pomoc, na akú nezabudnem do konca života…“
