Ako sa žije s človekom, ktorý je postihnutý ALZHEIMEROVOU CHOROBOU? Dá sa to ľahko zvládnuť, alebo je to každodenný boj? DARINA sa s láskou starala o svoju babičku, dnes by však takéto niečo už nezvládla!
SENIOR MAGAZÍN: Kedy ste na svojej babičke spozorovali prvé príznaky, že niečo nie je v poriadku?
– Keď sa narodil môj prvý syn, Milanko, bola babka ešte úplne v poriadku. Vtedy mala necelých sedemdesiat rokov. Ako väčšina starých mám v tom veku, už nepracovala a mala tak dosť času na svoje vnúča. Často k nám chodila a pomáhala mi. Žehlila plienky, uspávala ho, hrala sa s ním… Potom prišla oslava prvých narodenín a to si dodnes pamätám, že babka sa mi zdala byť nejaká čudná. Na stôl pred seba si napríklad vyložila štyri krabičky cigariet, bola tuhá fajčiarka, a všetky postupne otvorila a cigarety si brala raz z jednej, raz z druhej krabičky. Bola aj nejaká roztržitá, ani sa moc nebavila. Ja som tomu vtedy nič nepripisovala, myslela som si, že práve nemá svoj deň, veď to sa stáva každému…
SENIOR MAGAZÍN: Kedy ste prišli na to, že sa predsa len niečo deje?
– Zase musím spomenúť tie cigarety… Začalo byť postupne pravidlom, že fajčila aj tri cigarety naraz. Proste si zapálila jednu, o chvíľu zabudla, že fajčí, zapálila si druhú, a potom tretiu. Ani jednu nedofajčila a v popolníku horeli tri cigarety naraz! To už začínalo byť jasné, že niečo nie je v poriadku. O nejaký čas nám o pol piatej ráno zazvonila pri dverách! Že „prišla som na návštevu“! Vôbec si neuvedomila, že je pol piatej ráno! Takéto návštevy sme mali potom aj trikrát do týždňa. Babka sadla na prvú električku a poďho rovno k nám! Istý čas sme to brali ako srandu, ale potom prišla ku svojej sestre a doniesla jej hrnčeky a taniere. Zistili sme, že tie vzala mojej mame, keď bola u nej… A potom to už išlo rýchlo. Veľmi zabúdala a robila celkom chaotické veci. Napríklad si chcela opiecť zemiaky a namiesto oleja pod ne naliala jar… Prestávala chápať súvislosti, čo na čo je… Zakázali sme jej teda variť a mama jej nosila jedlo. Keď ho nedojedla, otvorila skriňu a šup do skrine aj s tanierom a príborom! Všade boli zbytky jedál a neskôr aj použitý toaletný papier a aj stolica. Tú niekedy rozmazala po stenách…
SENIOR MAGAZÍN: Boli ste s ňou u lekára?
– Samozrejme! Ešte skôr, ako sa to takto vystupňovalo! Pán profesor jednoznačne potvrdil, že je to Alzheimer a v dosť ťažkom štádiu. Babka dostala lieky, ale pán profesor nás upozornil, že choroba sa nedá zastaviť, iba sa môže spomaliť jej priebeh.
SENIOR MAGAZÍN: Čo sa dialo potom?
– Bolo to stále horšie. Babka nosila domov rôzne veci, ktoré našla na ulici, ráno už od tretej čavargovala vo svojom okolí, ale o siedmej už bola doma! Našťastie sa vždy vedela vrátiť, ešte si pamätala, kde býva. Chodila už veľmi zle, nohy v podstate ťahala za sebou a nevládala. Taká tá šúchavá chôdza, keď sa nedvíhajú nohy, je typickým príznakom Alzheimera… Neskôr už nemohla byť sama doma a u babky sa začali striedať opatrovateľky. Aj my ako rodina sme si pri nej rozdelili služby, kedy kto s ňou bude. Opatrovateľky sme však nakoniec postupne všetky vyhodili.
SENIOR MAGAZÍN: To vážne? A prečo?
– Jedna napríklad kradla jedlo. Aj babke a aj strýkovi, ktorý sa tiež o ňu chodil starať. Babka chudla, hrnce v chladničke prázdne, a opatrovateľka bola stále tučnejšia! Druhá zase pobrala postupne z domu kopu vecí. Napríklad si zobrala nový mixér a namiesto neho doniesla starý! Na veľa chýbajúcich vecí sme prišli až potom, keď sme u babky robili poriadok…
SENIOR MAGAZÍN: Kto sa potom o babku staral?
– Zasadla „rodinná rada“. Naši babku do ústavu nechceli dať, chceli, aby bola vo svojom známom prostredí, pri svojich blízkych. Chceli jej to najlepšie. Dohodli sme sa, že sa o ňu budem starať ja. Presťahovala som sa k nej a bývali tam so mnou aj moji dvaja synovia. Manžel ostal v našom domčeku a za ním sme chodili len na víkend, keď bola u babky moja mama, teda jej dcéra. Bolo to veľmi ťažké obdobie, s manželom sme sa neustále hádali a takmer sme sa rozviedli. V tom období však babka po prvý raz spadla a zlomila si kŕčok bedrového kĺbu. U starého človeka je to katastrofa, bez operácie sa už nikdy nepostaví na nohy… Babka sa tak stala ležiacim pacientom a ja som nemala srdce ju v takom stave opustiť. Babkinu kuchyňu sme prerobili na izbu, tam mala posteľ. Bolo to lepšie, lebo voda bola v blízkosti a lepšie sa mi robila babkina hygiena aj toaleta. A vedľa v izbe som bývala ja s mojimi deťmi.
SENIOR MAGAZÍN: Ako sa choroba vyvíjala?
– Išlo to už úplne dole vodou. Babka prestala hovoriť a komunikovala už iba očami. Bola celkom nehybná. Musela som ju polohovať, aby nedostala dekubity, musela som ju kŕmiť, postupne však nevedela prehĺtať, odumrelo jej v mozgu centrum, ktoré riadi prehĺtanie a hltanie potravy. Jedlo jej teda zabiehalo, často sa dusila.. Potom jej zabehla už aj voda…Niekoľkokrát mala zápal pľúc, vtedy som jej hadičkou musela vysávať hlieny nielen z nosa, ale aj z dýchacích ciest. Naučila ma to sestrička v nemocnici. Musela som jej, s prepáčením, aj vyberať stolicu z konečníka, nevedela sa ani vyprázdniť…
SENIOR MAGAZÍN: To všetko ste vedeli zvládnuť? Veď to je úplne neuveriteľné!
– Na začiatku to bolo naozaj strašné. Často ma napínalo, ale vždy som sa zaťala a povedala som si, že musím, veď som predsa jej vnučka! Postupne som si akosi zvykla a brala som to ako rutinu, prestala som vnímať, čo vlastne robím. Dnes by som to však už nezvládla, to viem určite!
SENIOR MAGAZÍN: Kedy to celé skončilo?
– Po treťom zápale pľúc už bolo jasné, že babkin život je na konci. Antibiotiká už nezaberali, babka mala vysoké horúčky. Previezli ju do nemocnice a tam o tri dni skonala. Bolo to vykúpenie nielen pre ňu, ale aj pre nás všetkých. Už sa len trápila… Mala osemdesiatšesť rokov… Choroba u nej trvala celých šestnásť rokov…
